Mať cieľ je niečo, čo sa veľa ľudí bojí mať. Je to kvôli viere, ktorú nemajú? Strachu? Túžbe po niečom nedosiahnuteľnom? Možno. Ja osobne si však myslím, že je veľmi dôležité mať v živote nejaký cieľ. Nie hocijaký. Nie cieľ byť na najvyššej pozícii v práci alebo mať najlepšie postavenie v spoločnosti. Ale mať v živote len niečo také jednoduché, také dobré, také krásne a predsa také ťažké. Pomáhať. Pomáhať tým, ktorí to potrebujú. Zasadiť ten maličký stromček, ktorý bude s ostatnými tvoriť krásny zmiešaný les. Prečo zmiešaný? Pretože každý z nás je iný, výnimočný, každý môže pomôcť niekomu inému a v niečom inom. Ten náš strom bude rozkvitať a rásť, rozkonári sa a jeho korene budú siahať do sŕdc mnohých ľudí. Presne každý z nás môže prispieť k vytvoreniu niečoho tak nevyhnutného pre život. Som veľmi vďačná, že som sa mohla zúčastniť takej krásnej a zmysluplnej akcie. Páči sa mi a som veľmi povzbudená z ľudí v Bratislave. Za to, že majú otvorené oči, vidia, vnímajú svet naokolo a chcú ho istým spôsobom zmeniť. Veta ako: „To nikdy nedáte. Takých tu už bolo ako ste vy…“ už nie je. To, čo ma presvedčilo, že som tu správne a že to bol môj najužitočnejšie strávený víkend vôbec, bolo, keď zaznelo číslo vyzbieraných podpisov. Nebolo to zbytočné. Už pípla značka STOP! Život je vlak, kde občas vystúpime na zlej zastávke, keď občas spolucestujúci nie sú príjemní, keď má občas dlhé meškania alebo keď si občas zmýlime smer. To všetko nič neznamená, ak sa včas otočíme späť. Ak si na zlej zastávke rýchlo pozrieme odchod ďalšieho vlaku. Ak sa pokúsime aspoň my týmto “spolucestujúcim“ urobiť deň krajší. A keď má meškania a my si aj napriek tomu uvedomíme, že v živote nie je všetko podľa našich predstáv a že naše plány nie vždy vyjdu. No aj napriek tomu nestrácať nádej a úsmev z tváre nech nikdy nezmizne. Toto, čo som tu napísala, som si uvedomila počas tohto víkendu. Toto je Môj PRÍBEH.
Lenka Tkáčová, 16 rokov