Cez víkend som nespal na gymnáziu Matky Alexie, ale v Petržalke u Dominika Moravčíka, a tak som išiel v sobotu ráno MHD-čkou na Ostredkovú 14 sám. Bratislavu nepoznám, tak som si vždy pozrel, na koľkej zastávke mám vystúpiť a riadil som sa len podľa toho. Z Petržalky som šiel ráno o 6:19 MHD-čkou o dve zastávky ďalej, kde som mal prestúpiť na električku. Bol som samozrejme rozospatý, a tak som si nevšimol, že prvé zastavenie autobusu bolo na svetelnej križovatke. Keď autobus zastavil druhýkrát, vystúpil som. Hneď som zistil, že nie som na správnej zastávke. Mal som tri minúty na prestup. Rýchlo som sa rozbehol za autobusom na ďalšiu zastávku. Na ďalšej križovatke som zbadal, že električka už odišla zo zastávky, tak som bežal za ňou. Našťastie som ju dobehol na druhej zastávke a s pomocou Božou som sa dostal na miesto v dohodnutý čas, o 7:00.
Zozačiatku som išiel zbierať podpisy k druhému vchodu do areálu školy. Tam som stál iba pár minút, keď pri mne zastalo auto, stiahlo sa okno a z auta sa ma pýtala žena, čo sa deje. „Zbierame podpisy na petíciu proti hazardu v Bratislave“, povedal som. „Ja som majiteľka herne, to by som šla proti sebe,“ povedala žena z auta. Chvíľu som premýšľal a potom som povedal: „Však môžte“. Pani zobrala petičný hárok a petíciu mi podpísala. Veľa ľudí tadiaľ ale nechodilo, tak som sa presunul naspäť k hlavnému vchodu do školy, kde sme mali rozložený stolík. Ľudia prichádzali v hojnom počte už od skorého rána. Netrvalo dlho a vyšiel zo školy jeden pán. Predstavil sa mi ako predseda komisie a nevrlo povedal, že tam nemôžeme byť a že podľa zákona musíme byť 100 metrov od volebnej miestnosti. Odmietli sme odísť, tak na nás chcel zavolať políciu. Bol za nami štyrikrát a stále sa nás pokúšal odradiť od našej činnosti. Neustúpili sme a tak ho to prešlo.
Počas zberu podpisov som sa stretol s rôznymi ľuďmi. Niektorí s radosťou podpisovali, niektorí nás podporovali, niektorí podpísali, ale vyzeralo to tak, že si ani neuvedomujú, čo sa deje. Ďalšia skupina ľudí bola zložená z majiteľov herní a kasín a z gamblerov. Z ich reakcie na nás bolo hneď jasné, kto má niečo spoločné s hazardom a kto nie. Tretia skupina ľudí ma zarmútila najviac. Boli to ľudia, ktorí si nás ani nevypočuli a absolútne ich nezaujímalo, čo sa deje okolo nich. Išli odvoliť alebo sa len prechádzali.
Šichtu som mal od 7:00 do 10:00, ale náš koordinátor ma poprosil, či by som neostal trochu dlhšie, lebo ich tam bude málo. Tak som bol nakoniec na Ostredkovej do 12:00. Od polnoci som nič nejedol, tak som prišiel pred 13:00 do gymnázia Matky Alexie, kde som sa poriadne najedol fajnového guľáša. S ďalšími skautmi sme sa zahrali jednu spoločenskú hru a keďže som bol dosť unavený, šiel som si do triedy trochu pospať. Keď som vstal, hneď som šiel naspäť na Ostredkovú a od 15:30 som zbieral podpisy ďalej. Zdalo sa mi, že ľudia podpisujú o niečo viac než dopoludnia. Vždy ma povzbudili ľudia, ktorí nám vyslovili podporu. Dokázalo ma to nakopnúť a pripomenulo mi to, že to, čo robíme, má zmysel. Už okolo 18:00 sa stmievalo a bolo obtiažne pre ľudí podpisovať petíciu, keďže takmer nič nevideli. Pomohli nám najmä pouličné lampy a neskôr aj čelovky. Nepeknú situáciu nám spríjemnil jeden pán, ktorý nám o pol siedmej doniesol pagáče, džús a keksíky. O siedmej som končil moju víkendovú misiu. Pobral som sa naspäť do gymnázia a pri guláši som si vypočul príbehy z terénu od spolusediacich.
Okolo 22:00, keď už sa mali všetci postupne vracať do gymnázia, som išiel von aj so skautmi zo 45. zboru usmerňovať dobrovoľníkov, aby trafili dnu. Keď sme už boli všetci vnútri, čakali sme na výsledky. Koľko sme mohli vyzbierať? 20 000? 50 000? No nič moc. Chýbal by ešte obrovský počet podpisov. Keď som započul, že máme 75 000 podpisov a ešte sa počíta, rozmýšľal som, či tých 75 000 podpisov je dokopy alebo iba za ten deň. Viacerí sme sa zhodli, že to je dokopy. Bol som dosť sklamaný, pretože to znamenalo, že sme vyzbierali len okolo 30 000 podpisov. Ale neskôr vyhlásili, že sme vyzbierali 82 000 podpisov a dokopy je ich už nad 100 000! Bola veľká šanca, že sa nám podarí to, kvôli čomu vyšlo 770 dobrovoľníkov do ulíc Bratislavy. Ďalej nasledovala nočná hra, na ktorej som sa podieľal aj ja ako Drazah (hazard odzadu). Myslím, že samotná nočná hra a jej pointa boli dobre vymyslené. Išlo o to, že skupiny dobrovoľníkov mali na stanovištiach nazbierať čo najviac jedla a my drazahovia sme im to jedlo brali. V konečnom dôsledku vysvitlo, že hazard vyhral a má najviac jedla. A presne tak je to aj v reálnom živote.
V nedeľu som zaľahol do postele až o 4:15 a keďže som vstával o 5:00 na vlak (nedeľný program som musel vynechať), veľmi som sa nevyspal. Vlak som stihol len tak-tak. Bol som veľmi unavený, keď som prišiel domov. Víkend som dospával 18 hodín, ale viem, že to za to stálo. Ešte stále mám pocit víťazstva. Veľa ma táto akcia naučila. Je správne a potrebné sa verejne angažovať, má zmysel bojovať proti zlu! A ešte počas zbierania podpisov som si uvedomil, že mám veľké predsudky voči ľudom. Vždy, keď niekto šiel oproti, som si podľa výzoru vyhodnotil, či podpíše ten daný človek petíciu alebo nie. A zistil som, že skoro stále som sa mýlil. „Tento určite nepodpíše,“ povedal som si. A na moje prekvapenie podpísal a ešte nás aj podporoval. A naopak, niekedy som si povedal: „Tento určite podpíše“. No nebolo tomu tak.
A tiež som sa zoznámil s množstvom mladých ľudí dobrej vôle. Dúfam, že sa s nimi ešte stretnem v boji o lepšiu budúcnosť Slovenska. 😀
Peter Dudák