Zastavila som jedného pána s malým dievčatkom na kolobežke. Spýtala som sa ho, či by chcel podpísať petíciu a on okamžite zobral pero a ako písal, povedal mi, že keby pred niekoľkými rokmi neprehral niekoľko miliónov eur, dnes by jeho dcéra mohla jazdiť na značkovej kolobežke.
Neskôr som stretla staršieho pána, ktorý tiež podpísal petíciu s tým, že je hazardný hráč a keby boli herne zrušené, nelákalo by ho to toľko.
Zastavila som aj partiu mladých chalanov a všetci okrem jedného mi povedali, že nechcú podpísať. Ten jeden sa rozhodol, že podpíše, čo veľmi prekvapilo jeho kamarátov. Vraveli, že však on tiež hrá, na čo im odpovedal, že kvôli takej peknej babe už ani hrať nebude 😀
Veľakrát sa mi stalo, že chceli petíciu podpísať ľudia, ktorí nemajú trvalé bydlisko v Bratislave. Jeden mladý muž sa ma dokonca pokúsil presvedčiť, že keď sa podpíše a napíše nejakú ulicu v Bratislave, tak si to určite nikto nevšimne. A iný mladý muž pri mne niekoľko minút stál, nešťastný, že to nemôže podpísať.
Okrem toho ma niekoľko chalanov večer pozvalo na pivo a celkom dobre som sa porozprávala s niekoľkými Čechmi, Poliakmi, Angličanmi a dokonca aj s jedným Francúzom 😀 To sú v skratke moje najúžasnejšie zážitky zo zberu podpisov.
Simona Koščová